Alessia má typickú povahu severana a aj námorníka. Len tak ľahko nezačne niekomu dôverovať, najmä nie cudzincovi. S neznámymi ľuďmi sa rozpráva veľmi málo a iba to najnutnejšie. Je ťažké primäť ju, aby sa rozhovorila. Skôr na vás vypľuje niečo sarkastické a protivné ako vám dá kompliment. Takmer vôbec sa neusmieva, prevažne len keď cíti slobodu, napríklad vo vraňom hniezde alebo všeobecne na lodi. Radosť jej robí aj boj, najmä s mečom. Skôr vám venuje sarkastický úškrn ako úsmev. Keď vás však spozná a zistí, že ste dobrý človek, získate parťáka na celý život.

Nemá rada tyranov a keď vidí, že si doberajú niekoho slabšieho tak sa voči ním postaví, aj keby boli v prevahe. Nie raz za to z bitky odišla s monoklom alebo krvavým nosom, no stále s dostatočne vystretým chrbtom a narovnanými plecami - minimálne pokiaľ to bolesť povolila.

Medzi jej ďalšie záľuby patrí aj história a čítanie máp. Podľa jej názoru človek, čo nepozná históriu, je odsúdený opakovať rovnaké chyby a tým sa privedie do záhuby. Tiež rada sleduje hviezdy a premýšľa, kam by ju niektoré z nich doviedli.

I keď sa narodila na pevnine, väčšinu svojho života prežila na palube lode. Jej otec bol kapitánom obchodnej lode, ktorá prevážala tovar z južnej časti provincie do Cadizu. Keďže jej matka umrela pri pôrode, jej otec odmietol nechávať ju samú na pevnine a Alessia sa k nemu na plavbách vždy pridala. Zo začiatku to bolo náročné a so starostlivosťou o ňu pomáhala celá posádka. Ako roky však plynuli, začala na lodi pomáhať aj ona. Najčastejšie sedela hore vo vraňom hniezde a sledovala obzor. Alebo šplhala v lanách, pomáhala otcovi s kormidlovaním lode, či sa učila bojovať s posádkou. Každý na palube musel vedieť bojovať, lebo museli uchrániť samých seba aj náklad pred pirátmi. Milovala život na mori, kde sa jej vietor hral s vlasmi a spieval do ucha. To ticho a žblnkot vĺn o trup lode. Neplánovala to nikdy zmeniť. 

​

Avšak keď mala osemnásť rokov, počas spätnej plavby z juhu ich loď dostihla zničujúca búrka. Napriek snahe posádky, silný vietor a vysoké vlny hodili loď o útesy a stroskotali. Väčšina posádky vrátane jej otca umreli. Alessia to tiež takmer neprežila, ale prvý dôstojník jej otca Eiran, ju včas vytiahol z vody. V jej očiach prišla o väčšinu svojej rodiny a tiež o domov. 

​

S Eiranom a zvyškom posádky potom prešli pešo zvyšok cesty do Cadizu. Ostatní si dokázali nájsť novú prácu na lodi, ale ju pre jej pohlavie a námornícke povery odmietli. Alessia bola zúfalá a nevedela, čo robiť ďalej. Vtedy jej Einar poradil, nech sa pridá k dračím jazdcom. Vedel, že na loď nemá veľmi šancu sa dostať a lietanie na drakovi by jej prinieslo aspoň trochu podobnej slobody ako plavba po mori. Alessia dovtedy počula zopár chýrov o tejto skupine ľudí, no nikdy im nevenovala veľa pozornosti, keďže plánovala ostať po zvyšok života na mori. No Eiran jej dodal novú nádej a zmysel života. Vďaka peniazom, ktoré jej otec zarobil si našla učiteľov, ktorí ju naučili nové techniky boja. Počas noci sa pokúsila nenápadne prešmyknúť na niektorú z lodí a trochu si zašplhať na lanách a prejsť sa po ráhnach, aby nevyšla z cviku a zvládla prejsť parapetom.

​

Takto prežívala dva roky. Občas sa stretla s Einarom alebo s niekým z preživších z jej posádky, keď ich loď zakotvila v prístave. Einar ju plne podporoval v snahe stať sa dračím jazdcom a snažil sa nahradiť jej otca ako len vedel. Potom prišiel ten deň. A Alessia vstúpila na parapet. Napriek silnému vetru nemala najmenší problém prejsť na druhý koniec. Jej roky strávené na lodi jej k tomu však veľmi pomohli.